Erik Kováč – Bosáč alebo príbeh pána Targona

Zdroj: http://www.deviantart.com/morelikethis/74114903

Slovenských účastníků v soutěži „Muž, který chodil bosý“ nebylo mnoho, i tak si ale v konkurenci českých autorů vedli více než dobře. Erik Kováč se umístil čtvrtý, pouhý půl bod od soupeřů na druhém a třetím místě. Jeho dílo v sobě skrývá vtip a je psané velice čtivým způsobem. Užijte si ho stejně jako já a další porotci ?

Obloha sa už dávno rozjasnila a na jej belasý podnos sa vyšplhal rozžeravený kotúč. Kdesi v diaľke sa ozývalo žblnkotanie priezračnej vody a vtáčí orchester. Pán Targon sedel na úzkej lavičke z bukového dreva a čosi nezrozumiteľné si mrmlal popod nos. Už dlhé roky žil sám a zavše nepôsobil, že by sa dožadoval nejakej spoločnosti. Život na okraji mesta mu zjavne stačil. Teda, aspoň sa tak tváril. Tak, ako každé ráno, vytiahol z hlbočizných vreciek na zamatovom kabáte krabičku tabaku. Zrovna si sporadicky vykladal nohy, keď mu slnko hladilo zvráskavenú tvár. Zhlboka sa nadýchol. Zbožňoval ten pocit. Možno to bol jeden z dôvodov, prečo v tak skorých hodinách vysedával pred svojím domom. Alebo sa chcel len posťažovať sám sebe, akí sú všetci jeho susedia hlúpi naničhodníci.

V celom meste o ňom kolovalo veľa nepekných klebiet a on to dobre vedel. Poznal aj tú strašnú prezývku, ktorú mu vymysleli Zarastení z Pivnej uličky. Tú rodinu nikdy nemal príliš rád. Boli to preňho iba obyčajní ožrani s rozumom kuracej polievky. Ak mohol, oblúkom som im vyhýbal.

Prebehol pohľadom vôkol seba a už sypal tabak do pripravenej fajky. Bola tenká a dlhá asi ako jeho ruka. Na prvý pohľad kvalitná práca. Kedysi dávno ju dostal od svojho otca. Netrpezlivo sa zahniezdil a začal vydychovať husté obláčiky všakovakých tvarov. Popritom si schuti pohmkával, akoby sa snažil pozliepať texty starých piesní. Preskakoval z jednej melódie do druhej a zavše by si nepriznal, že mu pamäť neslúži tak, ako kedysi.

Odrazu kdesi v diaľke započul blížiaci sa zvuk. Len čo zistil, že si aj niekto ďalší pohmkáva, naježil sa. Ako si dovoľuje nejaký cudzinec pospevovať na jeho pozemku? Toto je len a len jeho pokojné ráno a nikto mu ho neprekazí! Zvýšil hlas, akoby sa ho snažil prehlušiť. Kroky boli čoraz zreteľnejšie a pán Targon už nevládal udržiavať tempo.

„Dobré ráno,“ ozval sa veselý hlas po jeho pravici. Pán Targon zvraštil snehobiele obočie a nepokojne vydýchol z fajky. Chvíľu si nedôverčivo premeriaval mladého škriatka. Vtom sa ozval tlmený zvuk a obom do nosa udrel smrad.

„Ako komu, Ryon,“ neochotne odvetil. Vymenili si pohľady. „Ty si si prdol.“

„Ja? Nie, kdeže.“

„Ale áno, cítim to. U všetkých podojených kôz, to nejde necítiť. Doslova to dráždi zmysly, rovnako ako ten tvoj vrkoč, čo máš na hlave.“

„To je zargutt, symbol našej rodiny, pán Targon,“ pokorne odvetil. Snažil sa pôsobiť vyrovnane, hoci bola jeho česť pošliapaná.

„Mne je jedno, čo to je. Dôležitejšie je, že si si prdol. Ešte k tomu pred dvermi môjho domu. Ty chceš zadusiť moje drahé kvetinky? Veď sú také mladé!“

„Nie, to nie…“

„Chceš mi povedať, že nie sú mladé?“ Prerušil ho pán Targon celý rozrušený.

„To som nepovedal.“

„Nevedel som, že klamanie a plynatosť sú silné stránky škriatkov.“

„Ja neklamem, nikdy. Naozaj som to nebol ja.“

„Radšej mi ukáž, čo nesieš,“ zahundral, „kým ešte dýcham.“ Vzápätí mávol rukou a zhlboka nasal dym.

„Poď bližšie, hádam si nemyslíš, že starec ako ja sa bude naťahovať,“ precedil a pomyselne sa usmial. Pán Targon s obľubou zneužíval svoj vek, hoci bol mimoriadne čiperný. Vždy si rád z niekoho vystrelil. Schmatol list s červenou pečiatkou a vystrel ho pred seba. Žmúriac si nasadil malinké okuliare, ktoré mali podivný tvar sklíčiek a viseli mu na trblietavej retiazke na krku. Po chvíli zarazene vstal, pokrčil list a vrazil si ho do vrecka. Spod rúšky hustého dymu mu zaiskrili svetlozelené oči.

„To je neslýchané,“ nahnevane odfrkol a strčil si fajku do úst. Potom si upravil kabát smaragdovej farby a opierajúc sa o palicu podišiel na chodník, ktorý viedol k jeho domu. „Nechceš sa chvíľu zdržať?“

„Ale ja som prišiel len…“

„Nebudeme to riešiť vonku. Je tu priveľa očí.“ Ryon sa obzrel.

„Vtáky nevedia hovoriť, pán Targon.

„Neodvrávaj a poď,“ zvýšil hlas, „ak budeš poslúchať, možno ti dovolím si aj sadnúť na stoličku.“

Ryon si ho nechápavo prehliadol, ale nakoniec poslúchol. Hoci roznášal poštu už dva roky, pán Targon ho zakaždým prekvapil niečím novým. Vždy to bol čudák. Niekedy mal pocit, že žije vo vlastnom svete. Samota ľudí mení.

„Aj tak si prdol,“ zahundral takmer nečujne, akonáhle Ryon prešiel honosne zdobenými dverami. Dom, v ktorom sa práve nachádzali, nebol ani zďaleka tak široký, ako vysoký. V celom meste sa vypínal, akoby to bola veža. Ani sám pán Targon presne nevedel, koľko má poschodí. A možno to už zabudol. Sotva za sebou zabuchol dvere a už Ryon pojašene vybehol po točitých schodoch. Vždy chcel vedieť, čo sa ukrýva v tak veľkolepom dome. Mestom sa šírili klebety o bohatstve a túžba nazrieť dnu sa vznášala vzduchom. Pán Targon však neznášal návštevy a bez váhania zavrel dvere pred nosom každému škriatkovi, ktorý sa pred nimi zjavil. Ryon nechápal, prečo to práve jemu dovolil. Bol si viac, než istý, že má niečo za lubom, no takúto ponuku nemohol odmietnuť.

„Tadiaľto,“ ozval sa starý hlas nad ním. Ozlomkrky zdolal schody a zastavil pri dverách, kde stál pán Targon.

„Ako ste sa sem dostali tak rýchlo? Išiel som prvý a vás som nikde nevidel.“
„Je to môj dom, Ryon,“ usmial sa. „A moje veci. Beda ti, ak sa niečoho dotkneš.“ Následne vytiahol fajku, ktorá ešte stále nedohorela. Voviedol mladého škriatka do komnaty, ktorá bola oveľa väčšia, ako sa mohlo zdať.

„Sadni si,“ povedal mimoriadne pokojným hlasom. Nohy sa mu šúchali o príjemne hladkú kožušinu, ktorá sa tiahla po celej podlahe. Oproti stolu stál mohutný krb. Pán Targon siahol do hlbokých vreciek svojho kabáta. Vzápätí sa obzrel ponad pravé plece a nenápadne do krbu vhodil za hrsť podivného prachu. Takmer ho nebolo vidno. Odrazu sa krb rozhorel a miestnosť rozžiarilo oranžové svetlo. Sotva si Ryon uvedomil, čo sa deje a už oproti nemu sedel jeho hostiteľ.

„Ponúkni sa,“ posunul k nemu pletenú misu. Ryon si nedôverčivo prezrel čudesné veci v čokoláde, ktoré na neho pozerali. Len ťažko by ich nazval dajakými plodmi. Vzal jeden do ruky a neochotne doň zahryzol.

„To sú kamene,“ zmätene zo seba dostal.

„Ó, áno, prepáč, väčšinou nemám návštevu, ktorá má ešte zuby.“

„A kedy ste ju mali naposledy?“
„To chceš odo mňa priveľa, chlapče,“ vydýchol obláčik dymu a vyložil si bosé nohy na stôl. Ryon zdesene odvrátil zrak. Až teraz si uvedomil, aké majú škriatkovia veľké chodidlá. Tie pána Targona boli plesnivé, špinavé a páchli ako protéza Ryonovho pradeda. Už chápal, prečo všetci nosia tie dlhé, špicaté topánky. Starec sa rozosmial. Na chvíľu akosi zvážnel.

„Si taký istý, ako všetci ostatní.“

„Aký?“ Pozdvihol zrak na štrbavý úsmev pána Targona. Vôkol neho sa vznášal dym a istý odpor, ktorý doteraz skrýval. Kdesi vzadu popraskalo horiace drevo.

„Poslušný. Robíte čo vám prikázal starosta Mende. Pohŕdaš mnou len preto, že som sa vzoprel zákonom a nenosím tie hlúpe topánky. A kvôli tomu mám byť vykázaný z mesta?“ Rozhnevane hodil na stôl list, ktorý mu Ryon predtým priniesol. „Škriatok, ktorý nemá vlastnú hlavu, nežije. Vybral som si samotu a som rád!“ Zložil nohy a pohodlne sa usadil. Ryon chvíľu nenachádzal slová. Akoby mu zamrzli na perách a on rozmýšľal nad tým, čo povedal pán Targon.

„Ale kvôli tomu ste ma sem neprizvali, je tak?“

„Nie,“ odtiahol fajku. „Viem, že ma nazývate Bosáč a ulicami mesta a povráva, že som blázon. Povedz mi, chlapče, nechcel by si zažiť dobrodružstvo, po ktorom dosiahneš to, po čom v kútiku duše túži každý škriatok?“

„Čo je to, pán Targon?“ Napäto nastražil uši.

„Sloboda. To, že za tými múrmi leží bohatstvo je pravda. Nie však také, aké si všetci predstavujú. Sloboda, Ryon, je najväčšie bohatstvo. A ja ti ho pomôžem získať.“

„Prečo by ste to robili?“ Pán Targon dvakrát klepol prstom po liste, ktorý ešte stále ležal na stole.

„Ako si si určite všimol, tento starý blázon bol vykázaný z mesta. Ja pomôžem tebe a ty zase mne. Je to jednoduché, ako recept na kuraciu polievku.“
„Platí.“

„Výborne, výborne,“ mrmlal si popod nos pán Targon, keď nepokojne pobehoval sem a tam. „Ešte toto, áno, to sa zíde.“ Strčil si čosi do vačku.

„POČKAŤ!“ Zjačal a zastavil tak prudko, že mu malinké okuliare skoro vypadli. Tvár mu kypela hnevom, bol akýsi nesvoj. „Na to najdôležitejšie sme zabudli!“ V momente začal prehrabávať všetky veci v skriniach, truhlách, či hromadách harabúrd, ktoré sa váľali kdesi v rohu. Prehľadával dokonca aj také miestnosti, o ktorých Ryon ani len netušil. Priamo v stene za ním sa tvorili a presúvali ďalšie komnaty, odkiaľ pán Targon vyhadzoval veci.

„Mám to!“ Skríkol a uponáhľane vytiahol krabičku tabaku. Naraz mu spadol kameň zo srdca „Henten mi už došiel.“ Akonáhle si doplnil zásoby, zvyšok odložil do vrecka.

„Počkať,“ ozval sa tentokrát pokojnejší hlas pána Targona. Celú tvár i sklíčka mu zahalil oblak a kruhy dymu, ktoré vydychoval. „Na niečo som zabudol. Kde presne sa má konať dnešná oslava Zlatej päty?“

„Pivná ulička,“ zmätene odvetil Ryon. Pán Targon z jeho slov nebol vôbec nadšený. Dobre vedel, kto býva v Pivnej uličke. Kedysi dávno sa zaprisahal, že tam už nikdy nevkročí.

„Dobre,“ ťažko zo seba dostal a pre upokojenie si znova potiahol z fajky. Prehltol horkú slinu. „Budiš. Poď, čoskoro sa zotmie, už nesmieme stratiť ani chvíľu.“ Vzápätí sa zvrtol na päte a podišiel ku krbu. Ryon ho nasledoval.

„Pýtal si sa, ako som tam bol skôr než ty, keď si išiel po schodoch,“ uškrnul sa a hlboko zalovil do ľavého vačku kabáta. „Na každom poschodí je takýto krb. Chyť sa jej, no tak.“ Ukázal na palicu, o ktorú sa ešte stále opieral. Ryon bez váhania mlčky poslúchol a sledoval, čo sa bude diať. Pán Targon vrhol do ohňa hrsť žltého prachu, ktorý predtým vytiahol. Naraz sa plamene rozbúrili a sfarbili na jagavo fialovú. Do uší oboch škriatkov udrelo svišťanie. Pri odchode Ryon uvidel lesknúce sa tehly krbu a oheň, ktorý ich pohltil.

Vtom sa ocitli takmer na najvyššom poschodí domu. Vzduch tu bol o čosi chladnejší a dlhé sviece na stenách osvetľovali okolie.

„Už sme blízko,“ ukázal pán Targon na staré dvere, ktoré sa takmer strácali v tme na konci chodby pred nimi. Opäť siahol do jedného z vreciek zamatového kabátu. Tentoraz doň ponoril celú ruku. Ako keby nemalo žiadne dno. A možno tomu tak aj naozaj bolo. Len čo ju vytiahol, vsunul hrubý kľúč do dvier oproti. Cvak. Ozvalo sa prenikavé vŕzganie a mrazivý prievan im prebehol po tele. Uprostred tmavej miestnosti, ktorej steny boli postavené do tvaru šesťuholníka, sa vypínal kamenný stôl. Na ňom ležal džbán a šesť pohárov. Pán Targon vzal džbán a naplnil vodou dva poháre. Vzápätí jeden podal svojmu spoločníkovi a druhý si nechal.

„Keď ti poviem, vylej ho sem.“

„Na stôl?“ Nechápavo namietal Ryon.

„Áno. Jednoducho ma počúvni.“ Potom pán Targon začal čosi mrmlať. Ryon z toho nemal dobrý pocit. Začínal si myslieť, že škriatok vedľa neho je skutočný blázon. Z múrov vôkol neho cítil strach. Bol mu povedomý, akoby to bol ten jeho.

„Priprav sa,“ šepol pán Targon. „Teraz.“ Obaja vyliali poháre na to isté miesto. Chvíľu sa nič nedialo, no potom sa voda vsiakla do kameňa. Vytvoril sa akýsi portál, z ktorého šľahali purpurové plamene a na hladine praskali bubliny. Len čo sa Ryon zvedavo naklonil, pán Targon ho zastavil a vypustil ďalší obláčik dymu.

„Má s tým niečo spoločné tá fajka?“

„Nie, len som si chcel jednoducho potiahnuť, než pôjdeme,“ usmial sa a strčil ju do vrecka. Následne sa obaja vyšplhali na stôl a spoločne skočili do portálu. Celou miestnosťou sa rozniesol ostrý sykot a čarovný portál sa uzavrel. Ostal po ňom iba chladný kameň. Dokonca aj poháre sa vrátili sa svoje miesto.

„Nič nevidím,“ ťažko zo seba dostal Ryon. Jeho hlas znel akosi podráždene.

„Nepotrebuješ nič vidieť.“

„Ale vy mi sedíte na hlave, pán Targon.“

„Prepáč,“ odvetil a skôr, než zoskočil zo svojho spoločníka, uponáhľane si potiahol.

„Kde to sme?“

„V Pivnej uličke,“ napravil si kabát, „teda, ak som sa nepomýlil. To by bolo nemilé.“ Stáli v rohu ulice, ktorá sa tiahla ďaleko pred nimi. Po bokoch bledých múrov ležali sudy, bedne a rôzny tovar, predovšetkým pivo, ktorý predtým škriatkovia vykladali na vozy. Zem bola tvrdá, špinavá a vzduchom sa niesol pach očakávania.

„Kde sú všetci?“
„Zrejme sa Zlatá päta už začala. Oslava príchodu jesene je veľká vec, o tom niet pochýb.“ Pán Targon nasal vôňu svojho tabaku a pátravo sa rozhliadol. „Svoj domov poznám, ale v týchto končinách som nebol desiatky rokov. Musíš ma viesť.“

„Dobre,“ kývol hlavou.

„Ale Ryon,“ chytil ho za plece, „nemáme čas otáľať.“

„Nebojte sa, pán Targon. Som poštár, poznám všetky cesty.“ Nasadil dôležitý výraz. „Tadiaľto, poďte.“ Onedlho sa stratili za rohom. Ozlomkrky utekali tmavými ulicami mesta. Pot i strach im stekal po tvári a vlasy im viali v chladnom vetre. Ryon bol celý strapatý, no pán Targen už nemal toľko vlasov, aby mohol byť. Obloha bola zatiahnutá a vysoko na nej trónil mesiac. Obaja škriatkovia vedeli, že už nemajú veľa času do konca oslavy. Museli byť však obozretní, aby ich nik nezbadal. Pán Targon bežal z posledných síl, keď ho Ryon zastavil.

„Už sme tu.“

„Výborne, výborne,“ mrmlal starec a opierajúc o palicu lapal po dychu. Okolím sa ozýval hluk a výkriky škriatkov uprostred Pivnej uličky. Starosta Mende sa chystal na svoj prednes.

„Rýchlo, lebo bude neskoro,“ popohnal spoločníka pán Targon a spoločne sa krčiac predrali za drevené pódium.

„Aký je váš plán?“
„Plán?“

„Áno. Dôvod, prečo sme sem prišli. Vari ste zabudli?“
„Nie, nie, samozrejme, že nie,“ vydychoval. „Odlákam pozornosť a ty starostovi strhneš topánky. Bude to síce menšia potupa, akú si zaslúži, ale pobúri to ľudí a presne o to nám pôjde. Zvrhneme jeho moc a rešpekt pred všetkými ľuďmi. Aj tak ho nemajú príliš radi. Teda, aspoň myslím.“

„Ja? Prečo ja?“

„Si oveľa rýchlejší. Mňa naopak všetci neznášajú,“ potiahol si z fajky, „ale aj ja ich.“

„To nie je pravda, len vás majú za blázna a čudáka.“

„To neznie o moc lepšie.“

„Pán Targon, nie ste blázon. Iba vidíte veci z iného pohľadu a robíte si to, čo naozaj chcete. Žijete ako slobodný škriatok.“ Starec sa usmial. V skutočnosti bol viac dojatý, ako na sebe dal poznať.

„Po dnešku budeš aj ty, vy všetci.“

„Ak to nevyjde, starosta ma dá povesiť. A vás tiež.“

„Vyjde to. Musí. No tak, už bež. Ja odlákam pozornosť.“ Podali si ruky a pán Targon obišiel pódium. Pritiahol si kabát a náhlivými krokmi sa so sklonenou hlavou predral davom.

„Drahí občania. Dnes je skutočne výnimočný deň a ja som rád, že mám tú česť ho s vami osláviť. Zdvihnime teda poháre, drahí bratia a sestry, a privítajme spoločne nové ročné obdobie!“ Starostov hlas znel presvedčivo, no predsa sa medzi škriatkami našli aj takí, ktorí ním pohŕdali. Možno už dávno pochopili, že ich využíva. Mende schmatol honosne zdobený pohár a popod fúzy sa mu mihol potmehúdsky úsmev. Tmavé oči a dlhý nos ešte viac zdôrazňovali jeho dominantný postoj.

„Nech žije…“

„Ako sa opovažuješ,“ vykríkol pán Targon a všetky zraky padli naňho. „Ako sa opovažuješ správať k škriatkom, akoby ti patrili?“
„Ty? Čo tu ešte robíš? Bol si vykázaný z…“

„Áno,“ prerušil ho, „ale z mesta, ktoré bolo predtým čestným a váženým obchodným strediskom. Toto mesto ti nepatrí.“ Obrátil sa k ostatným. „Kto to kedy videl, aby škriatkovia, kedysi vznešená a slobodná rasa bola niečím obmedzená? Kto to kedy videl, aby nám starosta prikazoval, čo smieme nosiť a čo nie?“

„Nemáš právo ďalej hovoriť! Chyťte toho klamára!“ Vyštekol Mende. Odrazu sa prikradol Ryon a z celej sily mu strhol topánky. Starosta skríkol a vyľakane sa zrútil k zemi. „Čo si to…“

„Hovorím, zbavme sa toho podlého hada,“ vyhlásil pán Targon. „Buďte slobodní!“ Odrazu dav začal výskať. Všetci škriatkovia si vyzuli topánky a rozhnevane ich hodili po starostovi. Ten sa skľúčený váľal po zemi. Snažil sa ujsť, ale Ryon ho zastavil.

„Toto, drahí občania, je váš nový starosta,“ dodal pán Targen a palicou ukázal na svojho spoločníka. „Nech žije sloboda!“

Sotva si Ryon vyzul topánky a už všetci prítomní zborovo kričali jeho meno. Nikdy v živote nepocítil väčšiu úľavu, ako teraz. Chladný nočný vánok mu behal pomedzi prsty na nohách. Bol celkom bosý a vôbec mu to nevadilo. Bol to preňho úžasný pocit voľnosti. Pán Targon mal pravdu. Najväčším bohatstvom je sloboda.
Děkuji Erikovi za účast v soutěži. Doufám, že se vám jeho dílo líbilo a nelekli jste se jeho délky 🙂 Již brzy se můžete těšit na rozhovor s autorem příběhu a poté na povídky na prvních třech místech. Jdeme do finále!

A co mě k soutěži vůbec inspirovalo? Sen, ve kterém mi zadali napsat něco právě na téma Muž, který chodil bosý a vůbec mu to nevadilo. Už v něm mě zajímalo, co vytvoří ostatní. Sama jsem svůj nápad také zrealizovala a vznikla z něho audio povídka, kterou si pod odkazem můžete poslechnout.

 

Autor obrázku Roland Havran

1 Odpověď

Trackbacks & Pingbacks

  1. […] Pro vás ostatní, kdo jste ještě nečetli Erikovu povídku, určitě to napravte! Odkaz na ni naleznete –zde– […]

Zanechte Odpověď

Chci se připojit k diskusi?
Neváhejte přispět!

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *