Jela Abasová – O troch bosých

Zdroj: http://kostymy.dealoci.cz/

Kiež by som mal topánky, prial si chlapec, čo šiel cestou-necestou.

Kráčal od úsvitu, navštívil strynú v susednej dedine. Otec ho tam poslal – po soľ. Zdržal sa však pridlho a teraz sa bál, že sa do večera nestihne vrátiť. Už sa zmrákalo a prvé domy jeho dediny boli ešte ďaleko.

Bol to pekný chlapec, ani nie desaťročný, pehavý až hrôza a ryšavý len o niečo menej. Košeľu, gate aj bosé nohy mal dôkladne umazané všetkým, čo chliev dal. V plátennej kapse prehodenej cez rameno si niesol kúsok chleba, tú soľ, jablko a dieru.

Šiel po ceste, ktorú obrúsili kolesá kupeckých karaván a kopytá ťažných zvierat, ona na oplátku obrusovala chlapcove bosé chodidlá. Musel zastaviť a sadnúť si na zváľaný míľnik pri ceste, aby si vytiahol z päty tŕň.

Keby tak mal topánky! Nemuseli by mať vybíjanú pracku ani elegantne zakrútenú špičku; len keby čosi ochránilo jeho bosé nohy od pažravej cesty. Nemal by večne skrvavené prsty, nemal by zodraté päty a opuchnuté chodidlá. Išiel by rýchlo, stihol by prísť domov, než sa zotmie, nedostal by od otca štipľavú výplatu…!

Ponorený do nikam nevedúceho rojčenia zočil, že k nemu kráča starec s nošou na pleciach. Prichádzal od chlapcovej dediny. Kde nemal vrásku, tam mal chlp, nohy mal bosé. Dobaťkal sa k míľniku a začal namáhavo skladať nošu z pokrútených pliec.

Chlapec s pomocou neotáľal. Príliš dobre poznal štipľavé facky určené šarvancom, čo si nevážia starších.

Keď bola noša zložená, starec sa s ochkaním posadil vedľa chlapca na zváľaný míľnik. Rozhostilo sa ticho. Chlapec sa díval na starcove nohy so špinou za nechtami. Z pravého palca mu rašili tri čierne chlpy, z ľavého päť.

„Čo tak zízaš?“ okríkol ho starec. „Čo si čakal pekelníka, sto hromov, keď mi tak nohy obzeráš? Čakáš azda, že sa zmenia v kopytá?!“

Nie, chlapec ho nepovažoval za čerta. Videl však, čo má starec oblečené – modrý kabátec s gombíkmi, kožušinovú čiapku, opasok s nádherne kovanou prackou, na ktorom visela kožená kapsa. Prečo tento očividne bohatý človek chodí bosý? Na to si chlapec nevedel odpovedať.

 

Rýchlo sa spriatelili. Chlapec porozprával starcovi o strynej a soli, ten mu zas na oplátku prezradil, že je remeselník a nesie svoj tovar na jarmok. Už sa skutočne rýchlo stmievalo, a tak starec navrhol, že prenocujú tu pod holým nebom a podelia sa o jedlo. Chlapec privolil. Aj tak mu neostávalo nič iné, teda ak netúžil ísť domov po tme. Stačilo len spomenúť si na všetky tie príšery, čo sa roja po nociach, na hejkalov a plešťákov, a hneď sa mu odnechcelo v noci putovať! Radšej pozbieral suché vetvičky, kým sa ešte úplne nezotmelo, a kŕmil nimi novonarodenú pahrebu.

Sotva noc zasiala prvé hviezdy, čo pred svitaním zožne svojím bledým kosákom, zjavil sa pri ich ohni ďalší pocestný – veľký plecnatý chlap. Zastal na pomedzí svetla a tieňa, slušne pozdravil a spýtal sa, či si môže prisadnúť. Chlapca vydesil jeho zjav a hlas ako trúba, no starec pokojne odvetil:

„Len si sadni, synak. Čo nám prinášaš?“

„Kus dobrej slaniny,“ odpovedal muž. „Čo mi vy môžete ponúknuť?“

„Mech vína,“ odvetil starý a chlapec pískol: „Jablko.“ Zošuchol sa zo zváľaného míľnika, aby urobil príchodziemu miesto.

Zblízka videl, že chlap má svetlú bradu a pramienky dlhých svetlých vlasov. Spod hustého obočia hľadeli ostré sivé oči. Opálenú kožu mal potetovanú a – ojojoj! Pehavý chlapec od strachu ešte viac opehavel. Za pásom mal muž dýku a sekerku, cez plece prevesený luk. Bol prostovlasý, oblečený vo varenej koži a ťahala sa za ním nezameniteľná vôňa lesa… zbojník! Otvoril kapsu, v ruke sa mu zjavil nôž, čosi krájal. Bosé nohy rozkošnícky vystieral k pahrebe.

Ryšavý chlapec celý zdrevenel, bál sa utiecť. Keby sa rozbehol, zbojník by ho iste chytil, nabodol na ražeň a uškvaril nad ohňom.

„Prilož ešte, kým vatra nevyhasne,“ vyzval ho zbojník. „A daj si s nami slaniny.“

Chlapec priložil do ohňa, ako najlepšie vedel, a zbojník podúchal do pahreby. Plamienky vyskočili dovysoka. Z rúk bosého zbojníka prijal chlapec kúsok slaniny. Hneď do nej zahryzol, ale takmer ju vypľul, lebo nikdy predtým mäso nejedol. Doma mávali väčšinou len jačmennú kašu s okruhom chleba, nanajvýš kúsok ryby, ak bola v dedine svadba. Mäso jedávali len bohatí sedliaci, čo zapriahali do pluhu voly alebo kone a zamestnávali paholkov a slúžky, čo im pomáhali s prácou. Chlapcova rodina nemala voly ani kone, len tri kozy a s prácou im pomáhal nanajvýš ak neviditeľný škriatok pomocníček, ktorému bolo treba každú nedeľu nechávať misku mlieka na pôjde.

„Pomaly, pomaly,“ učil ho zbojník, „tu máš chlieb, cibuľu a pekne si to posoľ.“

Chlapec zabudol na strach a jedol, kým bolo čo. Po večeri si po vzore zbojníka všetci traja vystreli nohy k ohňu.

Obaja muži, mladý i starý, čoskoro zapriadli rozhovor a podávali si mech s vínom, len chlapec mlčal. Myslel na to, akú bitku zajtra dostane od otca a že sa ráno musí pobrať čo najskôr na cestu.

Reč prišla i na živobytie a zbojník i starec priznali, že si nevodia zle. Chlapec sa konečne osmelil.

„A veľa kradnete, pán zbojník, či málo?“

Lesný muž sa zasmial jeho trúfalej otázke. „Ako kedy, synak. Tomu, čo má veľa, ukradnem veľa, tomu, čo má málo, málo. Veď naopak by to ani nešlo.“

„Ale biedu netriete, však?“

„Biedu? Chlapče môj, keby chcem, tak na dukátoch spávam.“

Chlapec premýšľal. Pozoroval tri páry bosých nôh natiahnutých k ohňu. Moji spoločníci sú bohatí, nemajú núdzu o groš, myslel si, nosia pekné šaty, jedia mäso a pijú víno. Ja jem chlieb a placky a zapíjam ich kozím mliekom. Oni spávajú na dukátoch a drevených posteliach, aké majú pán richtár, ja spávam len s otiepkou slamy pod hlavou. Vo všetkom sme inakší, ale nohy máme rovnaké – bosé.

Keď tieto úvahy rozpovedal svojim dvom spoločníkom, iba sa zasmiali.

„Chceš vedieť, prečo chodím bosý?“ opáčil zbojník a uhol si vína. „Nuž, počúvaj. Ja som totiž, aby si rozumel, zbojníkom odjakživa. Už keď som ako malý vyvádzal lapajstvá, hovoril môj otec: „To je ale zbojník!“ Neprešlo veľa času a ja som sa zbojníkom naozaj stal.

Nemusím azda hovoriť, ako sme zbojníčili – dobre to poznáš z príbehov. Lúpili sme, kradli, pili a v noci tancovali s vílami na rozsypanom hrachu.

Raz sme sa s kamarátmi rozhodli prepadnúť bohatý kočiar. Poschovávali sme sa v kríkoch pozdĺž cesty. Začuli sme už z diaľky klapot kopýt, hrkotanie kolies. Kapitán zavelil: Do útoku! a všetci sa vrhli ku koču. Ja som chcel tiež, ale čo! Zistil som, že moje topánky uviazli v blate, ale tak na pevno, potvory, že som ich nevedel vytiahnuť. Nechal som ich teda tam a ďalej som bežal bosý. Keby si len vedel, ako tá zem pichala! Začal som krivkať, potom skackať, zaostal som za kamarátmi a už som ich nedohonil.

Keď som sa konečne dostal na miesto, kde sme mali prepadnúť kočiar, zistil som, že na nás nastražili pascu: z kočiara povyskakovali drábi a mojich kamarátov pochytali. Spútaných ich už viedli dakam do áreštu. Nemohol som im pomôcť, tak som ich aspoň oplakal.

Keď slzy oschli, sadol som si a tuho som rozmýšľal. A zistil som, že ma moje nohy dobre viedli, keď ma zdržali v lese. A keď ma dobre viedli raz, iste mi aj nabudúce múdro poradia. Odvtedy chodím bosý. Nohy ma ešte nikdy nezradili. Či leziem po skalách, či kráčam po lese, či sa brodím potokom – vždy sa na svoje nohy môžem spoľahnúť. Ale musia byť bosé, lebo inakšie by nič necítili.“

Zbojník skončil a napil sa vína. Chlapec ruky založil za hlavu, chystal sa spať. Aký pekný príbeh, myslel si, aký je ten zbojník múdry! Kiež by som aj ja mal v prstoch taký kúzelný cit! Ale kdežeby, moje sú dobré iba na to, aby som nimi stúpal po blate v chlieviku.

„To je dobrý príbeh,“ ozval sa starec. „Mne, pravda, moje nohy život nezachránili, ale zato ma čosi naučili a zarobili mi pekné peniažky.

Môj otec bol švec, teda obuvník, a chcel pochopiteľne priučiť svojmu remeslu aj mňa. Vysvetľoval mi, ako vybrať dobrú kožu, ako ju namáčať, ako pritĺkať klince, ako hovädziu kosť narezať na gombíky (hoci to veľmi smrdí). Chcel ma naučiť vyrábať tichošľapky, škorne, čižmičky, črievice aj dreváky.

Ako chlapec som však bol veľmi lenivý. Otca som nepočúval, svoju prácu som si nerobil. Čo mi jedným uchom vlial, to zas rýchlo utieklo tým druhým. Aj mi dohováral, aj ma bil, nič nepomáhalo. Pobral mi všetky hračky a ja som sa na chvíľu aj usiloval, no napokon lenivosť zasa zvíťazila.

Raz som znovu lajdáčil, zničil som kus dobrej kože a otec sa veľmi nahneval. Strhol mi z nôh topánky a zamkol ich do skrine. Odteraz budeš chodiť bosý, povedal mi, a to do tej doby, kým sa nenaučíš poctivej práci a nevyhotovíš také topánky, za ktoré by som na teba mohol byť hrdý!

Spočiatku som neveľa dbal na otcove hrozby, iba som sa pre seba zasmial. Ale keď som chcel chodiť – ejha! Náhle každý krok bolel. Tu som stúpil na klinček, tu na kostený gombík. Vonku som stúpal na kamene alebo som zakopával o rohy domov.

Čoskoro som mal prsty celé boľavé. Prosil som otca, prosil som ho mnohokrát – ale nie! Bol neoblomný. Napokon mi neostala iná možnosť ako predsa sa zaučiť. Začal som otca počúvať a všímal som si ho pri práci – čo robí, ako robí. Onedlho som mu pomáhal zhotovovať topánky. Už som sa tešil, až konečne vyrobím jeden pár sám.

Neprešiel ani rok, keď môj otec pojal Smrť za manželku. Nebol čas smútiť. Musel som sa dajako živiť, nuž som dohotovoval otcove topánky a predával ich. Najprv neboli veľmi dobré a ja som za ne dostával len toľko, čo vystačilo na novú kožu a na chleba; postupne sa mi darilo viac a viac. O pár rokov bol zo mňa bohatý človek a mohol som pomýšľať na ženbu.“ Starec sa odmlčal, zapil príbeh vínom.

„Ale vy predsa chodíte bosý!“ nevydržal to chlapec. „Topánky ste vyrobili, tak prečo ste sa neobuli?!“

Starec sa pousmial. „Chcel som dodržať sľub,“ povedal, „a obuť sa až vtedy, keď vyrobím topánky, za ktoré by bol na mňa otec hrdý. Ale keď nadišla tá chvíľa, zistil som, že mi chodidlá za tie roky stvrdli ako konské kopytá. Škoda kvôli takým paznechtom drať nové čižmy!“

Aké zvláštne príbehy, premýšľal chlapec. Obaja chodia bosí a každý pre iné. Ktorý z nich má pravdu? Asi obaja!

S tým zaspal a dvaja muži si ponad jeho spiace telíčko ešte dlho podávali mech s vínom.

 

Keď svitlo ráno, žlté a jasné, obuvník chlapcom mocne zatriasol.

„Vstávaj! Nech ťa doma nebijú, že neskoro ideš.“ Chlapec vstal, zjedol studenú slaninu s kúskom cibule a chcel sa vydať na cestu. Starec ho zadržal. „Včera si ty ako jediný nepovedal – a predsa to práve teba najviac zaujímalo – prečo chodíš bosý.“

„Nuž preto, lebo musím, pane,“ odvetil v rozpakoch chlapec. „Nemám peniaze, žeby som si kúpil topánky.“

„Keď len to je dôvod,“ pokrčil starec ramenom. Otvoril nošu – a tam topánky! Od vrchu až po spodok. Len si vybrať! Chlapcovi až oči prechádzali. „Nehanbi sa, vyberaj!“ ponúkal ho starec a sám sa začal v nich prehrabovať. „Nesiem ich na jarmok, ale veď ty mi veľkú škodu neurobíš… Tieto ti budú!“

Vybral mu hnedé škorne bez ozdôb. Chlapec sa do nich nasúkal a obzeral sa sprava, zľava. Sám na seba sa nemohol vynadívať.

 

Cestou do dediny zastihol chlapca strašný dážď. Akoby koza poklala svojím krivým rohom nebesia a tie teraz ronili vedrá vody. Vo svojich nových topánkach sa chlapec kĺzal po rozmočenej ceste.

Trvalo mu dlho dostať sa domov. Topánky ho veľmi sužovali. Omínali ho, tlačili na prstoch, oškierali na pätách. Pri každom kroku v nich čvachtala voda. Chlapec sa hanbil. Cítil sa ako vodník-hastrman, čo nikdy nemôže byť suchý. Takto sa predsa nemôže vrátiť domov! Zobul si topánky a bol to nadovšetko blažený pocit.

Výplata od otca bolela viac, než očakával. Chlapec zjedol svoju misku kaše a ušiel do chlieva vyžalovať sa kozám. Zadok mal boľavý, nohy opuchnuté.

Niekto chodí bosý, lebo chce, ja chodím bosý, lebo musím, vravel si, ale ani topánky nie sú nič pre mňa! Odvtedy už chlapcovi toľko nevadilo, že chodí bosý. Topánky ukryl do chlieva, ale často sa na ne chodil pozerať, až kým mu ich nezožrali kozy.

 

 

Velice děkuji Jele za účast v soutěži. Doufám, že se vám její dílo líbilo a užili jste si ho stejně jako já i zbytek poroty.

A co mě k soutěži vůbec inspirovalo? Sen, ve kterém mi zadali napsat něco právě na téma Muž, který chodil bosý a vůbec mu to nevadilo. Už v něm mě zajímalo, co vytvoří ostatní. Sama jsem svůj nápad také zrealizovala a vznikla z něho audio povídka, kterou si pod odkazem můžete poslechnout.

 

0 Odpovědi

Zanechte Odpověď

Chci se připojit k diskusi?
Neváhejte přispět!

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *